Dni potom - 4. časť - Chinatsu

4. května 2008 v 20:15 | sorafay |  Dni potom
Hm, Chinatsu, tá ma toho naučila naozaj skoro všetko, čo sa len dá. Neviem, aká by som bola, keby som sa vtedy nerozhodla tam ísť. Vyjsť po tých tisíc schodoch pred tie dvere. Ešte teraz ich vidím.Trochu prižmúrila oči, aby si ich vybavila úplne.
"Nieeeee! Ako to, že mi to nejde! Dopekla! Ja to posraté klopadlo musím zdvihnúť!" Po celom dvore sa rozliehal strašný rev.

Čo je to? Riko konečne vyšla po schodoch a onemela od úžasu. Asi tristo ľudí stálo pred obrovskými mosadznými dverami, ktoré na ľavom krídle mali malé klopadlo. Pred ním sa práve rozkrikoval mohutný ryšavý chlap.
"Čo sa to tu deje?" Opýtala sa asi pätnásťročného chlapca stojaceho vedľa nej.
"Odkiaľ si prišla?" Riko sa na neho nechápavo zahľadela. "Ty nevieš o čo tu ide?" Nemo pokrútila hlavou. "Všetci prišli, aby sa stali učňami veľkej Chinatsu. Avšak má to jeden háčik. Na to, aby si sa dostala dnu, musíš najprv zaklopať tým klopadlom." Chalan sa uškrnul.
"Čo je na tom smiešne?" Divila sa.
"Ešte sa to nikomu z nich nepodarilo. Nikto ním ani len nepohol. Ani ja." Vzdychol si smutne.
"No tak ja budem prvá! Neprišla som sem preto, aby som sa tak ľahko vzdala!" A odhodlane vykročila ku dverám. Ako sa k nim blížila, dav ľudí sa pred ňou rozostupoval, aby mala voľnú cestu. Vo vzduchu bolo cítiť obrovské napätie. Dokáže to to malé decko?
"Tak ty si myslíš, že sa ti to podarí?" Začal sa jej posmievať ten ryšavý chlap.
"Áno." Jednoducho odpovedala, keď už stála pred klopadlom. Vyzerá dosť ľahké. No, ale keď im nešlo ním ani len pohnúť, asi bysom mala na to využiť oveľa viac sily. Natiahla pravú ruku, chytila do nej klopadlo, zavrela oči a sústredila sa ako najviac vedela. Potom celou silou trhla. Ozval sa strašný zvuk, ako keby sa niečo lámalo a klopadlo sa celé vytrhlo z dverí, ostala po ňom len diera. Všetci, čo tam stáli, onemeli od úžasu. Vtedy sa do ticha ozval ďalší zvuk, kvílivý, a dvere sa začali pomalinky otvárať.
Kto odtiaľ vyjde? Znelo všetkým v hlave.
Dvere už boli úplne otvorené a zo šera vstúpila malá osôbka. Žena staršieho veku so sivými vlasmi a čiernymi očami. Keď sa do nich človek zahľadel mal pocit, že keby chcela, tak nimi dokáže aj zabíjať.
"Kto nerozumie slovu zaklopať?! A nie zničiť?!" Jastrila po dave očami. Všetci ukazovali nenápadne na Riko.
"Ehm, prepáčte. Ja to napravím. Vraveli totiž, že to klopadlo je strašne ťažké, tak som sa do toho trochu vložila." A sklonila hlavu.
Chinatsu mierne pokývala hlavou, otočila sa chrbtom a kráčala späť. "Poď!" Ozvala sa, keď už stála vo dverách.
Riko hneď bežala za ňou. Keď stála za dverami, tie sa s veľkým škripotom zase zavreli. Ocitla sa na peknom trávniku na začiatku malého dvora pred veľkým domom.
"No kde si! Poďme! Nemáme času na zaháľanie!" Žena otvorila dvere na dome a pokynula Riko, aby vošla dnu.
"Páni!" Ocitla sa v obrovskej hale bez okien, v ktorej však bolo dostatok svetla.
"Tu stráviš polovicu svojho času. Druhú polovicu stráviš v lese. Stane sa to tu na čas tvojím domovom. Celý tvoj pobyt tu bude neustály tréning." Uškrnula sa. "Máš sa na čo tešiť."
To som sa teda mala. Zasmiala sa. Na začiatku vyzerala ako taká milá staršia pani, ale Chinatsu ju rýchlo vyviedla z omylu.
Po pol roku.
"Ale no tak, čo to robíš! Ako som ťa to učila!" Chinatsu stála nad Riko, ktorá veľmi krvácala z brucha, odkiaľ jej trčal meč. "Takto ťa každý zabije. Musíš byť rýchla. Za trest si to vyliečiš sama." A odkráčala od nej.
Dopekla, ja som slepá. Tak mi treba. Kurnik, to je bolesť. Pomaly si jednou rukou vyťahovala meč von, čím rana ešte viac krvácala. Druhú ruku mala priloženú na rane a pomaly sa liečila. Mala už málo síl, takže jej to bude trvať ešte dlho. Tá hnusná stará bosorka. Spravila tonaschvál. Ako vždy. Ešteže mi ide liečenie tak dobre. Usmiala sa, ale hneď zase skrivila tvár od náhlej bolesti. Však počkaj!
Hm, asi sa naštvala. Konečne. Neboj sa. Raz ma ja premôžeš. Chinatsu sa smutne usmiala, keď si uvedomila, že čas je neúprosný.
Riko sa postavila a neistým krokom odkráčala do jazera opláchnuť sa. Ľadová voda ju teraz ukľudní. To potrebuje. Kráčala a kráčala, kým neprišla na okraj údolia, kde sa rozprestieralo nádherné kryštálovo-modré jazero. Jedným šmahom zo seba zhodila oblečenie a skočila dnu. Iný človek by tam nevydržal ani sekundu, lebo to jazero malo tak 2 stupne, ale pre ňu to bolo ako rozprávka.
Po hodine odtiaľ vyliezla, obliekla sa a odišla za svojou učiteľkou.
"Pokračujeme?" Opýtala sa jej tá.
Pokývala hlavou, rozkročila nohy, natiahla ľavú ruku pred seba dlaňou hore a pravú pokrčila v lakti a naznačila dlaňou niečo ako tigrí pazúr. "Ideme na to!" A obe sa rozbehli proti sebe. Aj keď Riko ešte nedokázala proti nej veľa v pästnom súboji udržala sa skoro dve hodiny. Potom vyčerpaná a zranená klesla na zem.
"Lepšíš sa." Chinatsu prišla k nej a vyliečila jej tie najvážnejšie rany. "Zajtra budeme trénovať v lese. Čo znamená prepady a pasce. Tak sa dobre vyspi." A odišla preč.
No to sa už neviem dočkať. Ironicky si pomyslela Riko a zhlboka si vzdychla. Zdvihla sa a odkrivkala do svojej izby, kde sa zvalila na posteľ a zaspala tvrdým spánkom.
"Budíček!" Vtrhla k nej presne o siedmej ráno jej učiteľka a strhla z nej plachtu.
"Ale veď dobre. Už idem." Keď Chinatsu odišla, Riko len pokrútila hlavou a začala sa obliekať. O päť minút už stála na začiatku obrovského lesa vedľa nej.
"Dnes som tam pridala aj pár prekvapení." Nepríjemne sa zasmiala.
Hm, takže dnes budem zase vyzerať, ako keby ma prešlo niekoľko parných valcov naraz. Tie je prekvapenia ma raz asi zabijú. Minule to bolo šesť obrovských tigrov, predtým párik vrahov, a teraz, no to som fakt zvedavá.
"No len tam smelo choď. Nemáš sa čoho báť." A žena ju mierne postrčila dnu.
Riko chtiac-nechtiac vykročila a zmizla v záplave zelene.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama