Vyslobodenie

15. června 2008 v 22:06 | sorafay |  Jednorázovky
Tma... Všade je tma... Cítim ju v kostiach... Spoločne so zvláštnym chladom...
Čo sa to deje? Prečo nič nevidím? Moje oči! Kde, kde sú moje oči?! Ruka mu habkala po tvári, ale nič nenašla...
Kto to urobil?! Prečo? Ja, ja chcem znovu vidieť! Jeho krik sa rozliehal po okolí, odrážal sa od stien a vracal sa niekoľko krát znásobený späť k nemu.

"Kvap... Kvap..." Čo je to za zvuk? Znie to, ako keď padá voda. Jedna, dve, tri, štyri... Nie, dosť, žiadne rátanie, lebo sa z toho zbláznim... Kto, kto mi ich vzal? Načo?
Neznášam tmu... Tma so sebou prináša ticho, a ticho nesie zvuky. Zvláštne zvuky, ktoré si normálne nevšímame... nenávidím to. Chcem vidieť, kde som, ale nemôžem...
Dny ubiehajú, ale ja som stále tu. V tomto väzení. Stále neviem, prečo som tu... Občas začujem krik z diaľky, ale ten potom ustane. Niektorý trvá dlho, ale časom skončí, ako všetky ostatné...
Konečne, dvere sa otvárajú. Dozviem sa už, čo ma trápi.
"Poď!" Niekto ho schmatol za reťaz, ktorú mal pripútanú na putách, obopínajúcich jeho ruky. Postavil ho na nohy a vystrkoval von. Za dverami ho začal pomocou reťaze ťahať za sebou. Takto išli niekoľko minút, až zastali pred nejakými dverami. Vošli dnu a muž ho posotil do stredu, kde spadol na zem.
"Tak, vážení hostia. Máme tu čerešničku na torte!" Ozval sa nejaký afektovaný hlas. "Tie diery miesto očí si nevšímajte. Jeho oči nám poslúžili na jednom zaujímavom pokuse. Aj keď," odmlčal sa, "takto vyzerá oveľa lepšie." Začal sa smiať a ostatní prísediaci sa k nemu pridali.
Otvorili sa iné dvere a dnu vošli dvaja muži. Jeden v putách a druhý bol strážca. Ten mu dal dole putá a ukázal smerom do stredu. "To je on." A odišiel.
Čo sa bude diať? Načo som tu? Ja, ja...
"Vstávaj!" Ozval sa niekto pred ním.
"Prečo?" Odvetil mu kľudne.
"Ideme spolu bojovať. Na život a na smrť." A hodil mu k nohám zbraň. Katanu. Jednu držal v ruke.
"Na život a na smrť? Aký je zmysel toho? Pobaviť tých tupcov tam hore, čo nás dirigujú? Ja ich zabávať nebudem." A ignoroval hodenú zbraň.
"Mňa to tiež nebaví, ale nechcem zomrieť. Nie takto, takže ťa budem musieť zabiť." A pomaly kráčal k nemu.
"A ako chceš zomrieť?" Spýtal sa ho potichu jeho protivník.
"Hm?" Zastavil sa. "Ako? No, ako muž. So cťou a s pocitom, že som urobil j niečo prospešné."
"Aha. V tom prípade," zdvihol zbraň, "ti niečo navrhnem."
"Čo takého?" Posmešne sa ho spýtal.
"Pomôž mi zabiť ich, aby som pomstil všetkých, ktorých zabili oni. A potom, potom môžeme bojovať." Stál oproti nemu, bez očí, ale usmiaty, ako keby sa nič vážneho nedialo.
"Zabiť ich?" Zaujímavá myšlienka. "Dobre. Už som sa tu aj tak nudil." Len, čo to dopovedal, už obaja skočili medzi mužov, ktorí tam sedeli a nič nechápali. Začali sa "jatky". Ich zbrane sa len tak mihali, rovnako, ako sa vzduchom mihali časti tiel, ktoré odtiaľ odlietali.
Už nevládzem. Som slabý. Čo som si myslel, že po takej dobe to ešte zvládnem. Vtom začul šuchot a zacítil, že jeho spolubojovník je v nebezpečenstve. Vrhol sa smerom k nemu...
"Rach!" Niekto ho odhodil smerom nabok, až narazil na stenu. On! Hľadel na jeho chrbát, keď vtom začul jemné kvapkanie. Pozrel dole a zbadal, že to kvapká krv z neho. Krv z jeho záchrancu. Vyskočil na nohy a bežal k nemu.
Keď bol pri ňom, stislo mu srdce. Taký pocit už dávno nezažil. Ona a jeho nepriateľ stáli proti sebe, obaja navzájom prepichnutí svojimi zbraňami. Pomaly sa zosúvali na zem. Zachytil ho do náručia.
"Prečo si to urobil?" Veď ma ani nepozná.
"Lebo som musel. Nedokázal som len tak stáť a nič nerobiť, keď som cítil, že ti niečo hrozí. Okrem toho," usmial sa, "ty máš väčšiu šancu na lepší život ako ja, keď sa odtiaľto dostaneš."
"Čo to vravíš za nezmysly?" Muž sa začínal hnevať.
"Nie, mám pravdu. Tak, prosím, choď a ži svoj život naplno. Ber, keď sa ti ponúka druhá šanca. Ja som šťastný, že som ti v tom mohol pomôcť." A stisol mu ruku. Konečne to príde. To, na čo čakám celý môj bezvýznamný život. Som len taký tieň, ktorý už konečne zmizne...
"Ďakujem ti. Budem sa snažiť nesklamať ťa." Muž sa na neho pousmial, chytil ho za ruku a díval sa na neho celú tú dlhú chvíľu, kým pomaly nezavrel oči a hruď sa mu neprestala hýbať. V poslednom výdychu z neho vyšlo: "Ďakujem." A odobral sa na iné miesto...
Vzal ho do náručia a kráčal von z tej temnoty, ktorú tak nenávidel. Rovnako, ako on. Po niekoľkých dňoch vyšiel na obrovskú horu, z ktorej bol nádherný výhľad na krajinu pod ním. Tam mu vykopal hrob a spravil pomník, na ktorý napísal: "Naozajstného priateľa spoznáš v tej najťažšej chvíli a on bol ten pravý priateľ..."
"Dal si mi druhú šancu. Tú už nepremárnim. Nemusíš sa báť..." Pozrel sa dohora, "dúfam, že sa máš dobre, tam niekde..."
Ako na odpoveď sa okolo neho prehnal teplý vánok, ktorý mu rozstrapatil vlasy na pozdrav. Muž sa usmial, otočil sa a vybral sa začať druhý raz žiť...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama