Dni potom - 10. časť - Boj

13. září 2008 v 14:36 | sorafay |  Dni potom
"Prišla som si po teba! Nemal si ich zabiť, nemal si tam vôbec prísť!" Vyštekla zúrivo.
On sa len uškrnul. "Moja milá, proti mne nemáš žiadnu šancu."
"Nemám? Uvidíme." Rozbehla sa proti nemu so zbraňou v ruke.
On tú svoju stále ležérne držal v ruke. Ako keby sa nič nedialo.

Bola už pri ňom. Rozohnala sa a.... A nič. Nebol tam, ale sa zjavil za ňou a silno do nej kopol.
Kira odletela a tvrdo narazila do stĺpa, ktorý pukol. Úplne jej to vyrazilo dych. Ostala na štyroch a snažila sa dýchať. Konečne!
"Slabá," vyšlo z neho.
Pomaly sa zdvihla. Zasmiala sa. "Toto má byť niečo silné? Toto je nič oproti tomu, čo som zažívala posledné roky." Znovu sa rozbehla proti nemu, ale už si dávala väčší pozor.
A mala na čo. Znovu zmizol tesne pred ňou a objavil sa opäť za ňou s katanou namierenou na jej chrbát.
Čakala to. Zastavila ju tou svojou. A druhou, ktorú hneď vytiahla, sa ohnala po ňom.
Ledva stihol uskočiť. "Aaaaa, tak ty aj niečo vieš. To som rád. Pobavíme sa."
Na nič nečakala. Nechcela sa s ním zabávať. Spravila pečate a: "Fuuton: Renkuuden!" A z úst vrhla vzdušnú guľu na neho. Aj keď to bol len slabý náznak tej pravej, malo to dosť veľkú silu.
Nestačil uhnúť. Celou silou to do neho napálilo. Odletel až na koniec miestnosti, kde prebúral stenu.
Hľadela na neho. "Čo je s tebou? Už máš dosť?" Zakričala s posmechom v hlase.
Ozval sa strašný smiech. Tori sa zdvihol, oprášil a išiel k nej. "Zaujímavé. Podstata tvojej chakry je zrejme vietor, však? Naozaj zaujímavé." Pokyvkával si hlavou.
"No a čo je na tom takého zaujímavého?" Odvrkla mu a nachystala si obe katany.
"Ja som na tom rovnako. Uvidíme, koho vôľa je silnejšia, koho chakra je unikátnejšia. Takže sa snaž a možno ťa nechám žiť." To už bol pri nej.
"Ty!!!" Sekla do neho, ale on jej útok poľahky odrazil svojou zbraňou.
Pokračovala v útočení. On len ustupoval a smial sa. To ju strašne vytáčalo, hoci si vravela, aby bola kľudná.
"No, a teraz sa vymeníme," povedal po pár minútach a karta sa obrátila. Teraz sa musela Kira uhýbať pred jeho útokmi, ktoré boli čoraz silnejšie a vždy dobre mierené. Po nejakej dobe už nestíhala a on ju poranil na stehne. Dosť hlbokú ranu jej urobil.
Padla na koleno, ale hneď sa pretočila, podrazila Torimu nohy a odkotúľala sa ďalej od neho.
Zaťala zuby. Rana ju pálila, ale snažila sa si ju nevšímať. Odtrhla si rukáv a obviazala si ju.
On sa medzitým postavil a pozeral na ňu. "Si celkom dobrá. Aj mi trošku stačíš. To sa už dlhé, dlhé roky nikomu nepodarilo. Hm, taká žaba..."
Zdvihla sa. "Žaba? Ďakujem, ale tie nemám rada. Čo takto skôr tigrica? Viem krásne ceriť zúbky a aj hrýzť." A vycerila ich na neho.
"Odvahu máš, alebo je to hlúposť? No, ale je mi ľúto, že naša hra už bude musieť končiť. Zrejme mám návštevu." Vravel hľadiac do stropu.
"Áno, bude už končiť." Jej katany sa zvláštne zaleskli. "Kage Bushin no Jutsu!" Objavilo sa desať jej klonov s navlas rovnakými katanami. "A do neho!" Všetky sa rozbehli.
"Otravné." Zdvihol pravú ruku.
Kira zmeravela. To....
Objavilo sa zvláštne fialové svetlo, ktoré sa začalo deliť. Uškrnul sa a vypálil. Svetlo sa rozdelilo úplne na desať častí a každé letelo na jeden klon obrovskou rýchlosťou. Ani nestihli zareagovať a už ich nebolo.
Tá technika! Ešte teraz jej zneli v hav slová Chinatsu. "Na každého užívateľa to jutsu inak vplýva. U každého sa prejaví iným spôsobom. Ale keď to uvidíš, spoznáš čo je to."
Otvorila ústa od prekvapenia a ... A z kútika úst jej začal stekať pramienok krvi. Zotrela si ho rukou a nechápala. Potom sa pozrela dole. Bruchom jej skrz naskrz prechádzala jeho katana.
Klesla na kolená. "Ty si ten desiaty!" Vyhŕkla ešte stále pod vplyvom svojich myšlienok.
"Desiaty?" Zamračil sa. "Čo tým myslíš?"
Namiesto odpovede zdvihla ruku. "Teraz som na rade ja." A z prsta jej vyšľahlo obrovské zlaté svetlo, ktoré mierilo na neho. Bolo cítiť tú páľavu, ktoré vyžarovalo. Zasiahlo ho. "Skvelé," tešila sa a hľadela do prachu, ktorý sa tam zdvihol.
"Veľmi sa neteš, bolo to vedľa." Ozval sa nad ňou.
"Dopekla!" Chcela sa postaviť, ale skopol ju na zem. Na krk jej priložil kunai.
"To ťa naučila ona, takže ešte žije." Pozeral jej do očí a zbadal v nich potvrdenie svojich slov. Uškrnul sa. "Asi zájdem na priateľskú návštevu."
Nahol sa a surovo z nej vytiahol svoju zbraň. Utrel si krv z katany o jej šaty a dal si ju do pošvy. Otočil sa a kráčal preč.
"Na tvojom mieste by som nevstával. Otrávil som ťa. Čím viac sa budeš hýbať, tým rýchlejšie sa bude jed šíriť." A odišiel.
Kira tam ostala ležať. Preklínala seba, že je taká slabá a hlúpa. Že sa nechala uniesť citmi, ktoré toľké roky potlačovala. Teraz vedela, že s chladnou hlavou by mala šancu.
****
"Brrr, desivé miesto," ozvala sa Sakura do ticha. Práve prechádzali podzemím. Prvou miestnosťou.
Všetci mlčky hľadeli na zbrane povešané po stenách. Nik nepovedal ani slovo. Išli priamo k otvoreným dverám.
V druhej miestnosti im prišlo zle z pachu, ktorý sa tam vznášal. Bol to pach spáleného mäsa, miešaný s pachom hniloby, krvi, a nemocnice.
Keď zbadali dve mŕtvoly, Sakura ich išla obzrieť. Po chvíľke sa vrátila a len pokrútila hlavou.
"Kakashi-sensei, čo je toto?" Naruto ukazoval na Železnú pannu a na zaschnuté potôčiky krvi.
Kakashi sa tam otočila a trochu prižmúril oči. "To je...."
"Psst!" Sakura sa k nim otočila a ukázala na ďalšie otvorené dvere. Ostatní jej prikývli a potichu tam kráčali.
Vošli dnu. Hneď si všimli, aká je miestnosť zničená. A aj toho, že tam nik nie je.
"Asi sme tu neskoro," ozval sa Yamato.
Naruto znervóznel. Niečo zbadal v neosvetlenom kúte. Vykročil tam.
"Kam ideš? Poď naspäť! Naruto!" Ale on Kakashiho ignoroval.
Už bol tam. Niekto tam ležal a všade okolo bola krv. Zdvihol ruku a....
"Nechytaj sa ma!" Ozvala sa Kira.
Znehybnel. "Si ti ty, Saya?"
Zasmiala sa. "Saya? Ty tomu ešte veríš?" Zakašľala.
Odvrátil sa, aby nezbadala, ako to na neho zapôsobilo a zakričal: "Heeej, Sakura! Poď sem, je tu ranená!"
Všetci pribehli, chceli ju obrátiť, ale zrúkla po nich.
"Nechajte ma tak! Mám v tele jed. Keď budete so mnou uhýbať, len sa rýchlo rozšíri!"
"Ešteže som tu ja," Sakura sa nad ňu sklonila a chvíľu počúvala, ako dýcha. Potom sa naklonila k ústam, aby zacítila jej dych (ehm, áno, áno, dych, no hádam to nebolo také hrozné :P ). Pozrela si ešte jej čerstvú krv.
"Unikátny jed. Ale viem naň pripraviť protijed. Hneď idem do nemocnice. A vy štyria," ukázala na Yamata, Kakashiho, Shina a Naruta, "vy ju rýchlo a bezpečne dopravte tiež tam!" A rýchlo zmizla.
"Rýchlo a bezpečne, ts ts, samé príkazy," odfrkol si Kakashi. Stále sa viac a viac podobá na Tsunade.
Pomalinky ju obrátili. Yamato urobil nosítka, na ktoré ju položili a odišli s ňou do nemocnice.
Kira medzitým upadla do bezvedomia, lebo jed sa šíril rýchlo a síl jej ubúdalo.
****
Pomaly otvárala oči. Videla najprv všetko rozmazane, až po chvíli sa jej zrak zaostril a ona zbadala postavy. Uškrnula sa. No fajn.
"Konečne si hore. Aspoň sa ťa môžeme spýtať na pár vecí." Ozvala sa Tsunade-.
"Aké?" Zasmiala sa Kira, ale hneď prestala, lebo ju začala bolieť rana na bruchu.
"Si Riko Aria? Ten hľadaný zabijak?"
Uškrnula sa. "Ak áno, tak čo?"
"Tak ťa zavrieme do väzenia alebo odsúdime na popravu," ozval sa Kakashi.
Tak dlho tu nebudem. Zasvietili jej oči.
"No, tak si alebo nie si, Riko Aria?" Tsunade nerada niečo opakovala viackrát a bolo to na nej aj vidieť.
Kira sa len uškrnula a mlčala.
"V poriadku, necháme to na niekom inom." Dodala Godaime.
"Ibiki?" Spýtal sa Kakashi.
Prikývla. "Zatiaľ pôjdeme." A obaja odišli.
Prešlo niekoľko dní a ona sa už skoro vyliečila. Jedného rána pre ňu prišli stráže a odviedli ju do nejakého doma, do tmavej miestnosti. Tam ju posadili na kreslo, pripútali a odišli.
Z tieňa vystúpil muž.
"Ty si Ibiki, že?"
Prikývol.
"Na mne si vylámeš zuby. Škoda, že tvoja povesť utrpí." A potom už mlčala.
"Myslíš?" Naklonil sa k nej a pozrel jej do očí. To, čo tam uvidel, ho zarazilo a trochu aj vystrašilo. Bol to pohľad človeka, ktorý už videl a zažil veľa zlého, pohľad plný nenávisti, zloby, ale nikde ani kúsok strachu. Takého človeka ešte nestretol.
Zobral zo stola kliešte a išiel k nej, keď vtom niekto zaklopal.
"Ďalej!"
Vošla Tsunade. "Budeš toho musieť nechať. Prišiel Kazekage a chce s ňou hovoriť."
"V poriadku," počkal, kým ju stráže odvedú a ostal tam stáť. Vtedy sa ho zmocnil pocit, že tá žena by mu ani tak nič nepovedala. To bolo prvá raz v živote, kedy si niečo také pripustil.
****
"Nechajte nás," ozval sa Kazekage. Tsunade, hoci veľmi nechcela, radšej išla.
On! Zase sa stará! Kira by bola radšej tam u Ibikiho, než tu s ním.
"Takže si tu a Sabiki zmizol." Povedal.
"Ale nezabila som ho zatiaľ, ak na toto narážaš. Odišiel po svojich."
"To pre tú pomstu tak riskuješ?" Podišiel k nej.
"Ty by si nie? Keby ti zabili niekoho, koho si mal rád? Tvoju rodinu?" Videla, ako sa zatváril. "Tak vidíš."
"Dobre, toto by som vedel pochopiť, ale čo tie ostatné vraždy?" Pozrel na ňu.
"Ty mi máš čo vravieť. Ty! Ja ťa dobre poznám. Aj ty si kedysi zabíjal, a rád. A to ja nie. V tom je rozdiel. Ja zabíjam, lebo musím. Je to buď oni alebo ja. A pokiaľ chcem zabiť toho muža, musím voliť seba." Jej oči sa stretli s jeho. Strácali sa a znovu nachádzali.
"Prepáč mi to," šepla.
Nechápavo na ňu pozrel. "Čo?" A to bolo posledné, čo si pamätal. Potom bola už len čierna tma...
Ušla, už zase....
****
Bežala. Nie, skôr letela po tých schodoch hore. Konečne bola navrchu, kde ostala nehybne stáť. Ovanul ju vietor a teplo.
Vyšlo z nej len: "Čo....."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama