Jeho život a... 02. časť - Súboj

13. září 2008 v 14:21 | sorafay |  Jeho život a ...
"Vedľa! Kai, keby som bol nepriateľ, tak si už mŕtvy!" Mračil sa Madara na brata.
"Viem, viem, prepáč, ale si na mňa prirýchly," ťažko vydychoval Kai.
"To povieš aj tomu, kto by ťa chcel zabiť? Prepáčte, ale ste na mňa rýchly? A čo myslíš, že urobí? Nechá ťa ísť?" Posmešne sa mu zasmial brat.

Kai len hľadel do zeme a špičkou nohy kreslil kruhy do prachu. "Nie, bol by ma zabil."
Madara k nemu pristúpil, ale už sa nemračil. "Kai," povedal mu nežne, lebo svojho bračeka mal naozaj rád. "Kým som nažive, žiaden nepriateľ ti neublíži. To ti sľubujem."
Obaja chlapci si hľadeli do očí a pohľadmi medzi nimi prebehlo tisíce slov.
"Ďakujem," zašepkal Kai a mierne sa začervenal od radosti.
"Pokračujeme?" Jeho brat poodstúpil, vytiahol kunai a keď mu Kai prikývol, zaútočil.
Ich rodina je taká slabá! Hoci, musím uznať, že on nejakú silu má. Ale ajtak... Pozeral na nich, ako trénujú a mysľou mu behalo, že si s ním chce hneď zabojovať. Chcel vidieť, aký je silný v skutočnosti.
Je to bláznovstvo, ale čo už. Nikto tu nie je. Postavil sa a skočil pred nich.
"Čo?" Obaja sa zastavili.
"Ty! Čo tu chceš?" Madara hľadel na chlapca stojacemu proti nemu a nechápal, prečo sa vlastne ukázal.
"Prišiel som zistiť, kto z nás je silnejší. Ty to vari nechceš vedieť?" Rýpol do neho.
"Senju Hashirama," Madara sa uškrnul, "jasné, že to chcem vedieť." Otočil sa na brata. "Kai, choď nabok a v žiadnom prípade sa medzi nás nepleť!"
"Ale, on je..." Kai mu nerozumel. Veď je to náš najväčší nepriateľ!
"Kai, choď! A nestaraj sa o to!" Madara sa už začína hnevať, ale to už ho brat poslúchol.
Postavili sa ďalej od seba, ale tak, aby si videli do tvárí. V tej istej chvíli začali obaja robiť pečate.
"Katon: Housenka no Jutsu!" Uchiha poslal na Hashiramu ohnivé gule, ktorým sa nemohol vyhnúť. Ale ten ani nemusel.
Tesne pred tým, ako mali do neho napáliť, pred ním vznikla obrovská stena. Nepreniknuteľná. A on sa za ňou len smial, keďže Madarov útok mu nič neurobil.
"Si slabý, naozaj. Hm, a to som dúfal..."
"Dúfal v čo? Neboj sa, to sme len začali!" Nedal sa jeho protivník. Nie nadarmo som taký dobrý, ale to on nevie. Nevie, že som zatiaľ porazilkaždého, s kým som bojoval. Aj ninjov v mojom klane. Uškrnul sa.
"Doton: Doryuudan!" Pred Hashiramom sa zdvihla hlava draka, ktorá vypálila na Madaru strely z horľavého bahna.
Ten sa im vyhol. A celkom poľahky, hoci leteli obrovskou rýchlosťou. A potom zaútočil na Senju. Ten si ho najprv nevšimol, až keď sa zjavil za ním s kunaiom v ruke. Uskočil a vytiahol aj on jeden. Ich zbrane sa stretli veľkou silou a oboch to odhodilo o niekoľko metrov dozadu.
Pozerali na seba ako dva hladné levy na korisť.
Hashirama sa pousmial. "No fajn..." Spravil pečate a okolo Madara sa začali vynárať spod zeme obrovské drevené stĺpy. Bolo ich asi zo desať. A z nich sa tvorili ďalšie a ďalšie, aj keď tie už boli menšie. Ale ostré. A všetky smerovali na neho. Ocitol sa v pasci. Nemal kam ujsť.
Nemal? Ale áno, on si poradil. "Kage Bushin no Jutsu!" Zjavilo sa desať jeho klonov a všetci začali robiť pečate. "Katon: Karyuu-Endan!" Ozvalo sa zborovo. Vnútro drevenej pasce sa zapálilo. Všetko začalo horieť.
"Hlupák!" Odfrkol si Senju.
"Braček!" Skríkol Kai a bežal tam, nedbal na príkazy jeho brata.
"Ostaň tam, kde si bol, Kai!" Ozvalo sa z ohňa. "Ja som v poriadku. Mne toto neublíži." A Madara pomaly vyšiel von z kopy zhoreného dreva.
Podišiel k svojim zbraniam, ktoré mal opreté o strom. Z pošvy vytiahol katanu a kráčal späť k nepriateľovi.
Ten pomaly vytiahol tú svoju.
Znovu sa rozbehli proti sebe. Keď sa ich zbrane zrazili, boli už pripravení na tú tlakovú vlnu, ale nič sa nestalo. A tak pokračovali.
Kai, ktorý to sledoval, to nestíhal. Ich pohyby boli strašne rýchle, hoci sa mu zdalo, že jeho brat je stále lepší a lepší. Nevedel, čím to je.
Hashirama si to všimol tiež. Ako je to možné? Je unavený, rovnako ako ja, ale zmenil sa, odkedy sme začali bojovať. Je rýchlejší, obratnejší. Čo sastalo? Potom si všimol jeho brata. Možno sa to dozviem, keďzaútočím ja na neho.
Nepremýšľal dlho. Spoza pása vybral kunaie a hodil ich po Kaiovi. Ten na ne len hľadel, ale nič nerobil. Bol v akomsi šoku.
Tesne pred tým, ako ho mali zraniť, sa pred ním niekto objavil. Bol to Madara.
"Braček?" Ozval sa Kai.
"V poriadku," otočil sa na neho Madara a usmial sa. Potom sa otočil na protivníka. "Neviem, prečo si to urobil, keď sme bojovali len my dvaja, ale ďakujem. Pomohlo mi to. Už som pravý Uchiha!"
Senju hľadel na neho. Medzi prstami držal kunai, ktoré on hodil. Akovedel, čo urobím, a ako že tak rýchlo zareagoval? A potom mu zaletel pohľad k jeho očiam. Oči! On má, už ho má! "Sharingan!" Vyšlo z neho neveriacky. A toto som spôsobil ja? Iste, bola by to len otázka času, kedy by sa mu objavil, ale ja som to urýchlil. Ja som ten hlupák, nie on, uškrnul sa neveselo. V tom prípade...
"No, s týmto som nerátal. Asi to teraz skončí nerozhodne. Tentoraz. Ale nabudúce to už tak nebude." Povedal mu a zmizol. Len tak.
Madara za ním pozeral ešte hodnú chvíľu. Ako skvele sa mu s ním bojovalo. Hoci je to nepriateľ. Povzdychol si. Ale už ho mám! Usmial sa šťastne.
Kai k nemu podišiel. "Gratulujem, braček, už si naozaj pravý Uchiha," podal mu ruku. Nie, nezávidel mu. On mu to prial. Ako vždy všetko. Bol by pre neho urobil čokoľvek na svete.
"Ďakujem," Madara mu ju silno stisol. "Poď, pôjdeme domov." Musím začať trénovať ešte viac. On je silný. A veľmi.
****
"Zase si sa bil?" Ozvalo sa pred ním.
Prikývol. "Prepáč mami. Ja..." Nedokončil.
"Nevadí," pohladila ho po vlasoch. Nechcela, aby videl, ako ju to trápi. "A vyhral si?"
Pokrútil hlavou. "Skončilo to nerozhodne. Je dosť silný. Ale mami?" Zaškeril sa na ňu.
"Čo je, miláčik?" Nerozhodne? Vari bojoval zase s Hashiramom?
"Už ho mám. Mám Sharingan," dodal ešte, keď videl, že nechápe.
Oči sa jej rozšírili. Má ho už. Tak skoro. To znamená, že dni jehomladosti sú preč. "Výborne synček, som na teba hrdá." Pobozkala ho na líce a on ju od šťastia objal.
"Idem trénovať, tak zatiaľ." Zakýval jej a zmizol preč.
Pomaly si sadla na stoličku. Muž vyšiel spoza zásteny.
"Rýchlo nám vyrástol, však?" Ozval sa. "Je naozaj veľmi zvláštny. Silný."
Smutne prikývla.
"No tak, je to jeho osud, jeho cesta už je dávno určená, čo si zabudla?" Položil jej ruky na plecia.
"Nezabudla, hoci si želám, aby to tak nebolo. Ale my to už neuvidíme. Mám taký zvláštny pocit." Zdvihla hlavu a pozerala mu do očí.
"Pocit? Zase jeden z tých?" Opýtal sa.
"Áno, a je to dosť silné."
"V tom prípade sa s tým musíme zmieriť a dúfať, že to dopadne dobre. Pre náš klan." Povzdychol si a odtiahol sa.
Vstala a objala ho. "Ja v to verím celým svojim srdcom. Skončí to dobre..." Tuho ju stisol a obaja hľadeli niekam do diaľky, niekam, odkiaľ prichádzal ich osud...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama