Obloha

4. března 2009 v 20:18 | sorafay |  Básne
Je taká krásne modrá, ako tvoje očká.
Vidím, ako si každý rád počká,
kým spoza obláčikov vykukne na nás slniečko.
Kým sa na nás usmeje máličko.



Tak ako ty. Tvoj úsmev rozžiari všetko na okolí.
Či je to v dedine, lúke, poli...
Tvoje úsmevy sú veľký dar,
máš ich toľko v ponuke, ako plný bar.

Keď sa mračíš, obloha je zatiahnutá.
Ja nič nezmôžem, ako keby som mala putá.
Bojím sa, aj keď neviem čoho.
Celá som rozklepaná z toho.

Chcem aby si sa zase smial.
Nechcem, aby sa na oblohe mráčik ukázal.
Snáď sa už konečne prekonám,
a svojim slabostiam zbohom dám.

Pretože tak, ako milujem jasnú oblohu,
a je mi jedno, akú mám polohu,
tak milujem teba, tvoje oči a úsmev jasný,
ktorý celý môj deň taký krásny.

Milujem ťa, hoci sa ti to bojím povedať.
Preto som si začala tu svoje srdce vylievať.
Tu, pod tou oblohou, modrou a jasnou,
prestávam byť tou dievčinou slabou.

Možno raz moje slová doletia až k tebe.
Možno to nebude tak ďaleko, ako to nebe.
Snáď sa raz splnia moje tajné priania,
a my dvaja budeme spolu až do skonania.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama